Naša prvá výstava

(MVM Bratislava, 6.-7.január 2007)

Dnes sme boli na našej prvej výstave. Prípravy sme trochu podcenili, no večerný nákup zamatovej modrej látky to zachránil. Kto mal vedieť, že si klietky musíme vyzdobiť sami? Samozrejme ráno sme zabudli polovicu vecí, tak sme na výstave ešte dokúpili misku, záchod do klietky, podstielku a nakoniec som sa ešte otočil domov pre zopár drobností.

Po týchto zmätkoch sme sa zoznámili s okolitými vystavovateľmi a stres sa začal pomaly vytrácať. Ocenila to aj naša Amélka (doma nazývaná aj „kabelka“, „pavelka“ či „mahelka“) a upokojila sa. Pod sebou mala mačaciu deku z domu a od zvedavých návštevníkov bola oddelená sklom. O chvíľu už spala spánkom spravodlivých (mačiek). Medzitým sme zistili, že pani oproti je poradkyňou chovu z Čiech a že Amélku videla krátko po narodení. Veľmi sa jej páčila a pozdávala. Bolo to ako stretnutie po rokoch. Neskôr sme pochopili, že to bola jej sudička, ktorá jej priala lásku k svojim majiteľom a výstavné úspechy.

Celý deň bolo počuť z reproduktorov „....Bitte die Katzen mit den Nummern einundzwanzig und sechtsundvierzig zu Frau Burani...“. Samozrejme hlásili čísla aj po slovensky, ale v tom zmätku a diskusiách s návštevníkmi bolo ťažké ustriehnuť svoje číslo. Nastal náš čas! Číslo 177 k posudzovateľovi s menom Gianfranco „spaghetti“ Mantovani. Tep sa nám zvýšil, uvedomili sme si, že sme celý deň neboli na wc a teraz je neskoro. Amélka vycítila našu nervozitu a tiež zvýšila (solidárne) svoj tep. Po niekoľkých pokusoch sme ju dostali z klietky a odkráčali k Gianfrancovi.
Položil som Amélku na stôl. Urobila štyri kroky dozadu a narazila do mňa. V tom momente sa pretočila a prisala sa mi na hruď ako náhrdelník....“zlatíčko moje!“ vyhŕkol som. Bolo to veľmi milé. Takto som jej ešte nikdy nepozeral do očí....už len vybozkávať! Keď som sa prebral z tohto krásneho sna, tak som Amélku odlepil z trička....vyzeralo to asi takto: „ting, ting, ting, ting, ting“ (päť pazúrikov pravej labky) a „ting, ting, ting, ting, ting“ (päť pazúrikov ľavej labky) ...a položil som ju do rúk posudzovateľa. Gianfranco vydal zo seba „Che bella gattina! E rosso marmoratto!!! (Aká krásna mačička! A červená mramorovaná!!!). Boli sme radi, že sa páčila. Vytkol jej iba mačiatkovskú srsť, ale pochvaľoval krásnu kresbu a milý britský výraz.

Amélka skončila so známkou V1, čo nám urobilo veľkú radosť a rozhodli sme sa, že prídeme aj zajtra. No ešte v ten deň sme sa s Améliou prechádzali po hale, keď tu zrazu počujeme „Amélia Iva Felis...kde je číslo 177?“. Rýchlo sme pribehli a dozvedeli sme sa, že Gianfranco nominoval Améliu na súťaž Pizza Cat! Amélku sme predviedli, ale nezvíťazila. Možno preto, že výkrm jej nechýba, skôr naopak.

V nedeľu Amélku posudzovala pani Laura Burani. Musíme uznať, že to s mačkami vie. Amélku si zavinula do náručia a povedala nám, že potrebuje cítiť, že je chránená. Keď už bola kľudná, tak si ju poprezerala a doslova sa s ňou pohrala! Takáto posudzovateľka vie motivovať k ďalším výstavám. Amélia získala opäť známku V1 a my sme boli šťastní.

Amélia sa vrátila do klietky, po chvíli z nej opadla nervozita, najedla sa, napila sa a zaspinkala. Zvyšok výstavy už prežila v kľude a chovala sa, ako keby ani nebola na výstave.

Táto výstava nám, okrem dvoch diplomov, dala veľa skúseností a zistenie, že mačka je pred a počas posudzovania nervózna preto, lebo cíti nervozitu z nás. Možno pri desiatej výstave budeme aj my kľudnejší a neprenesieme to na mačku.

Po návrate domov si Amélka cvične dala štyri kolečká okolo gauča, buchla packou do misky s vodou a vyskočila na škrabadlo, kde zaspala. Unavení z dvoch dní sme si ľahli aj my a odmenili sa spánkom. Časom si Amélka priľahla a vyjadrila tým svoju vďačnosť za pekný domov.

 
text a foto © Ing . Anton Šalátek
Viac o Amélii...