S prichádzajúcou jarou sa vám začali diať veci. Moje divé strešné kolegyne spustili koncerty pre kocúrov, a tak som sa nechala inšpirovať a jednej peknej marcovej noci som to vyskúšala aj ja. Po takmer ročnej prestávke to najprv nebolo celkom ono, trochu som vyšla z cviku. Stačilo to však na to, aby moji majitelia urobili definitívne rozhodnutie - nájdu mi ženícha. Okrem toho, že som nedobrovoľne preliala svoju modrú krv na povinné testy, výberové konanie sa ma vlastne veľmi netýkalo. Napriek tomu som verila, že to bude ženích súci.

Krátko na to som sa presťahovala k mojej krstnej mame, ktorá ma opatrovala počas lyžovačky mojich majiteľov. Prvú noc som na ňu zahrala tú najprítulnejšiu a najmilšiu mačičku, avšak už druhú noc som to vybalila naplno. Môj rev bol hoden bielej tigrice z bratislavskej ZOO. Tú noc spal len jej hluchý sused.

Nasledujúci večer ma krstná pobalila a vyrazili sme za ženíchom. Čo-to som už o ňom vedela. Že sa volá Annakin, že je odo mňa mladší, a že chvalabohu býva v tom istom meste, a tak moja zvedavosť netrvala dlho.

Priznávam, pri našom zoznámení som sa nechovala práve ako dáma. A to aj napriek tomu, že Annakin bol ozaj súci. Tie jantárové oči, ryšavý hebký kožúšok a dobré vychovanie... Ale zásady sú zásady a na prvom rande toho kocúr veľa očakávať nemôže.

Prvý večer sa teda nezaobišiel bez syčania a prskania, ale druhý deň,... to už sme si priadli do ušiek. Po štyroch krásnych dňoch si ma vyzdvihli majitelia. Bol čas vymeniť si s Annakinom posledné pohľady a pobrať sa domov.

Ja som zatiaľ prestala behať po byte ako splašená kobylka, nenaháňam sa už za každou muškou. Už si len tak polihujem, pospávam, sledujem svet okolo a smejem sa z ich zbytočných obáv.

My mačky predsa máme svoje inštinkty, ktoré oni už dávno stratili a príroda nám povie úplne presne čo a kedy sa má diať. A tak si spokojne pradiem a s radosťou čakám, kedy sa prihlásia na svet moje malé šelmičky.

Viac o Amélii...